Príde okamih, keď opona padne. Keď hluk, rastliny, hlasy, všetko, čo si si kedysi myslel, že je „ty“, sa začne rozpúšťať. A zrazu nezostane prázdnota, ale ohromujúca jasnosť. Uvedomíš si, že si nikdy nespal. Len si sníval sen, v ktorom si bol „niekým“. To je prebudenie — koniec sna o oddelenosti. No to, čo nasleduje, nebýva vždy jednoduché. Pretože keď sa zobudíš, zároveň vidíš, ako hlboko ostatní ešte spia. Prvá vlna po prebudení je oheň — nekontrolovateľná túžba povedať svetu, čo si uvidel. Chceš kričať: „Niet sa čoho báť. Už ste slobodní.“ No keď sa pokúsiš hovoriť, tvoje slová padajú ako kamene do rieky — ťažké, nepochopené, utopené v hluku. Pretože to, čo si objavil, sa nedá vložiť do jazyka. A tam vzniká paradox. Vidíš niečo nekonečné — a nekonečno sa odmieta slovami opísať. Každá prebudená duša sa to skôr či neskôr naučí: pravda je ako svetlo cez sklo — čistá, neviditeľná, spoznaná iba cez odraz. Keď sa ju pokúsiš opísať, skreslíš ju. Keď ju chceš učiť, stratíš ju. Lebo preb...